Prečo objavovať exotiku zahraničia, keď nemáme prejdené krásy vlastnej krajiny? Nad touto otázkou sa zamyslel aj Filip Lehotský známy pod svojim blogovým menom Filip Jánošík, ktorý si prešiel Slovensko krížom Cestou hrdinov SNP. Ako sa na cestu pripraviť a čo od nej čakať?
Prečo si sa rozhodol prekonať Cestu hrdinov SNP?
Po 4 mesiacoch v Ázií a v Španielsku som sa vrátil na Slovensko. Cestou z letiska sme o polnoci zastavili na Tekovských Nemciach. Tam som sa s Horalkou v jednej ruke a Fatrou v druhej nadýchol tej vône lesa a mokrej trávy a bolo to… prišlo mi ľúto, že lietam na druhú polovicu zemegule a pritom to nepoznám doma. Tak som sa rozhodol celé Slovensko prejsť si pešo.
Kedy si sa na cestu vydal?
V druhej polovici augusta.
A ako dlho trvala príprava?
Hodinu v krčme s SNP-čkarom, ktorý to absolvoval a dal mi svoj itinerár. Potom už len balenie a odchod. Vytvoril som si tiež profil na CestaSNP.sk, aby doma vedeli kadiaľ idem.
Takže si nepodstúpil žiadnu fyzickú prípravu?
Vôbec, turistika je fajn na tom, že to je pohyb, ale nepovažujem to za šport. Keď človek nevládze, spomalí, oddýchne si. SNP-čku zvládnu aj korpulentnejšie dámy v pokročilom veku, je to skôr o mentálnej príprave.
V akom období je podľa teba najlepšie vydať sa na cestu?
Júl a august býva vraj najlepšie počasie, aj po ceste stretneš viac ľudí. Niekomu to dáva pocit bezpečia, iní chodia aj v zime.
Vydal si sa na cestu s niekým?
Prvých 9 dní som išiel s babou, ktorá ma oslovila cez Instagram. Dal som jej tieto 3 kontrolné otázky, aby som si overil, či je v pohode: Máš rada texty Majka Spirita? Sleduješ Feminity alebo Life of Žika? Chceš brať bongo alebo varič? Po 9 dňoch som ale cítil aj tak ponorku a rozdelili sme sa. Samota v lese straší, ale lieči, treba si to užiť.
Čo ti samota na ceste dala?
Človek, ktorý vie byť sám so sebou, nemusí vynakladať toľko úsilia, aby sa všetkým naokolo páčil a mali ho radi. To je veľká úľava. Nemusí robiť kompromisy v tom, čo chce. Často totiž sedíte s ľuďmi, s ktorými sa nudíte, v podniku, ktorý vám bytostne vadí, a síce by ste si radšej pozreli doma seriál, alebo sa prešli po námestí, sedíte v skupine, lebo ste “nikoho neukecali”, aby sa pridal. Je veľká úľava vedieť byť sám a to aj keď som pritom absolútny extrovert a mám rád spoločnosť.
Ako dlho ti cesta trvala?
27 dní + 1 deň v Banskej Bystrici. V polovici cesty som bol totiž doma zagratulovať mame k narodeninám.
A koľko ťa to celé stálo? Samozrejme bez darčeka pre mamu.
Tuším niečo okolo 450 €.
Ktorý úsek hodnotíš spätne ako najťažší?
Prvé tri dni, kým si telo zvyklo na bolesť chrbta. Ťažký úsek bol aj v Karpatoch, keď už človek má to najkrajšie akoby za sebou a po 20 dňoch už úplne neocení „len“ ďalšie kopce a ďalšie lesy.
Čo bolo subjektívne na ceste najťažšie?
Udržať si motiváciu, neponáhľať sa a a užívať si to. Boli dni, kedy som to chcel mať proste z krku. Natáčal som počas celého prechodu najkrajšie časti, aby som z toho potom urobil videoklip. To ma držalo na trase, aj keď mi to už liezlo na nervy. Keď som napokon prišiel na Pezinskú Babu a obzrel sa naspäť do lesa, prišlo mi paradoxne ľúto, že som si to nenatiahol ešte o pár dní a viacej neležal na lúke.
Čo bolo naopak najlepšie?
Cesta z Telgártu na Donovaly. To je najkrajšia časť Slovenska, ktorú si aspoň raz ročne chcem vždy prejsť. Najlepší boli aj pohostinní ľudia, ktorých som stretával pozdĺž celej trasy. Babky mi prali trenky, o siedmej ráno ma naháňali s pálenkou a pagáčmi po lese. V jednej dedine som vošiel do krčmy, len sa pozdravil, a do 30 sekúnd som bol pozvaný a ubytovaný na povale krčmárky. Boli aj ľudia, ktorí ma sledovali na CestaSNP.sk a keď som sa blížil priniesli mi ibalgin gél na kĺby. Slovač je mega národ od východu po západ, len treba vyjsť z mesta.
Ako sa o tebe dozvedeli? Ako niekomu napadne oprať ti trenky a doniesť pálenku?
Prišiel som zaklopať, či si môžem nabrať vodu, alebo sa opýtať na cestu. Neexistovalo, aby som neodišiel aspoň s taškou jabĺk, koláčom a 2 promile v krvi.
Prekvapilo ťa počas cesty niečo?
Farár, ktorý ma v Telgárte pozval na domácu jahodovicu vypálenú mníchmi v kláštore. Mal 10 detí a vo voľnom čase skladal mega exponáty z lega.
Ako si sa k nemu dostal? Máš tipy pre cestovateľov, ako sa takto priblížiť k cudzím ľuďom a získať neobyčajné zážitky?
Človek je spoločenské zviera. Akonáhle budete dlhšie sami, niekomu sa prihovoríte a niekto sa prihovorí vám. Ja si mám s cudzími ľuďmi často oveľa viac čo povedať. Jednak máte obmedzený čas na rozhovor a druhak sa nikdy viac nestretnete – to znamená, že preskočíte small talk a nemáte taký problém sa jeden druhému otvoriť, je vám to jedno. Horolezec na chate Ďurková mi hovoril, ako jeho 15-ročná dcéra šlape na pervitíne, a to sme sa poznali možno 15 minút. Druhým dôvodom je to, že pri cudzích ľuďoch sa môžete tváriť ako len chcete, môžete sa vydávať za kozmonauta aj básnika. Ja som si zvykol byť konečne sám sebou. To si niekedy nemôžeš dovoliť ani v okruhu najbližších kamarátov.
Čo všetko si si na cestu zabalil?
Ak by niekto potreboval poradiť, nech mi napíše na lehotsky.f@gmail.com. Pošlem mu zoznam prameňov a ubytovaní po ceste, celý itinerár, aj zoznam, čo si pobaliť. Zlaté pravidlo je zobrať si so sebou len to, čo použiješ aspoň 3-4 krát týždenne. Ostatné nechaj doma. Napríklad, mal som tri páry ponožiek, len 3 boxerky a tie som si dookola pral. Lieky som si dokupoval po ceste podľa toho, čo mi chýbalo, kozmetiku som si bral len kefku a pastu, umýval som sa čistou vodou. Stan som si bral, lebo sa sám v lese bojím zvery, ten si ale veľa SNP-čkárov neberie.
Čo je povinná výbava na cestu pre niekoho, kto sa na ňu chce vydať tiež?
Silná mentálna výbava a poriadne rozchodené vibramy.
Je niečo, čo by si spätne spravil inak?
Išiel by som pomalšie.
Išiel by si do toho znova?
Myslel som si, že nie, ale začínam to cítiť opačne a do 5 rokov asi pôjdem znova. Toto leto idem napríklad aspoň tie 4 dni z Telgártu na Donovaly.
